September
bol pre našu rodinu najnáročnejší z celého roku. Na začiatku mesiaca zomrel môj ocino. Posledný mesiac sme mali náznaky toho, že to takto zrejme skôr či neskôr dopadne, ale nečakali sme, že to bude už teraz. Aj keď si to rozumom viem vysvetliť, vo vnútri stále cítim veľký smútok. Včera sme mali u nás doma oslavu 5-tich rôčkov, ktoré má Neo práve zajtra a mne myšlienky stále ulietavali k tomu, že je to prvá oslava bez môjho otca. Vrátiť späť sa to nedá a našťastie som mu stihla asi milión-krát povedať, ako veľmi ho ľúbim a že mu za všetko ďakujem, no aj tak vždy pri spomienkach na neho moje oči naplnia slzy. Celý mesiac neustále prehodnocujem svoj život, porovnávam to s jeho životom a stále si vravím, že potrebujem viac času pre seba, pre svoju rodinu a neriešiť z veľkej časti len prácu… Moju hlavu stále napádajú myšlienky, či som dostatočne šťastná, či žijem naplno (v ktorých oblastiach nie) a čo tu raz po mne zostane…
Verím, že čas všetko vylieči a ja raz nebudem cítiť takúto úzkosť. Teraz mi najviac pomáhajú objatia môjho muža a nášho Nejka. Dnes sme sa hrali v detskej a keď som videla tento magický obrázok rovno pred mojimi očami, musela som utekať pre foták a tento moment zmraziť. V tej chvíli som nemala žiadne pochmúrne myšlienky, bola som naplno pohltená magickosťou tohto okamihu 🙂
