rok, ktorý v mojom srdci nechal čiaru…

Ako dlho môže trvať rok? Mám pocit, že tento posledný vnímam snáď každé žmurknutie očí, cítim každú sekundu, minútu, hodinu. A zároveň, keď sa snažím rozpamätať sa na dni spred roka, zdá sa, že sa udiali už kedysi veľmi dávno… Rok, ktorý zmenil moje priority, váženie si všedných chvíľ a dôvodom nebola korona. Rok, ktorý by som najradšej vymazala z hlavy a ktorý mi zároveň dal tak veľa.

Pred 12-timi mesiacmi som netušila, že môj život dnes bude vyzerať takto. Hľadali sme vhodnú školu pre drobca a čakali na odpoveď z logopedickej školy v Lučenci. Nakoniec udalosti nabrali spád a koncom júla som podpísala nájom bytu práve v Lučenci. O pár dní na to mal môj muž ťažký úraz na bicykli. Obiehalo ho auto s vozíkom a nedopadlo to úplne šťastne. Muž v tom šoku (asi) ešte prišiel domov, pretože pri ňom nikto nezastal a doma mi odpadol a úplne stratil vedomie. 25 minút čakania na záchranku, kriesenie toho koho milujete a kričanie na drobca, aby sa nedíval… Ešte teraz to mám pred očami. Uf. Keď konečne dorazila záchranka, muž bol už celkom stabilizovaný a ja som si myslela, že najhoršie máme za sebou. Týmto sa to celé ale vlastne len začalo. Nechcem písať konkrétne veci, mužík je našťastie ok aj keď je ešte stále PN a doriešujú sa nejaké veci.

Začiatok drobcovho školkého roka sme mali teda dosť hektický. Muža čerstvo pustili z JIS-ky, ja s drobcom som denne cestovala do Lučenca a potom domov, cez deň pomáhala celá rodina. Vďaka za moju maminu a za bráškovu ženu Kiku, ktoré mi neskutočne pomohli. Neviem ako by sme to zvládli bez nich <3

Odvtedy už prešiel nejaký čas a ja ten stres v sebe pomaly rozpúšťam. Zvykli sme si aj na túto životnú situáciu a ja som pochopila, že šťastie sa neviaže na konkrétne miesto. A možno ani na konkrétnu osobu. Šťastie je vyslovene o našom vnútornom nastavení. O filtri, cez ktorý sa dívame na svet a na situácie a osoby okolo nás…